V čo dúfate a čo očakávate v novom miléniu?
Bruce Willis: Neviem. Môže to byť čokoľvek od zničenia planéty až po vôbec nič. Asi pred 1600 rokmi ľudia menili kalendár z 360 na 365, nevedeli však, čo si s tými piatimi dňami počať, a tak z nich urobili sviatky. Keď si to tak spočítame, zistíme, že koniec milénia vlastne bol v roku 1976. Je to tak, milénium je už za nami. Koniec tisícročia nemá vôbec nijaký význam. Je to, ako keď sa váš tachometer pretočí a vy si poviete: Fíha, dvetisíci kilometer.
Zdá sa, že aj napriek tomu je rok 1999 pre Brucea Willisa výnimočný. Šiesty zmysel sa stal, aj napriek mnohým pesimistickým predpovediam, mimoriadne úspešným. Predpokladali ste taký záujem divákov?
Bruce Willis: Tušil som, že to bude dobrý film. Nikto si však nemyslel, že z neho bude až taký hit a ľudia naň pôjdu do kina aj tri-štyri krát. Príbeh, ktorý vznikol v hlave režiséra Nighta Shymalana, má zaujímavú zápletku a je veľmi dobre prerozprávaný. Mňa samého úplne ohromil jeho záverom. Nič podobné by som nečakal.
Vyberáte si filmy inštinktívne a nechávate to skôr na osud, alebo idete podľa predpísaného plánu?
Bruce Willis: Mojím cieľom je mať čo najviac rôznych kariet vo filmovom balíčku. Finančný úspech alebo kritika jednotlivých filmov nie je pre mňa až natoľko dôležitá ako celkový výsledok. Som herec, písať neviem, a aj keby som možno uspel ako režisér, ešte sa nenašiel príbeh, nad ktorým by som chcel stráviť dva roky života. Je to ťažký džob a vyžaduje si príliž veľa času.
Prečo ste sa rozhodli, vy - stelesnenie akčných hrdinov, prijať účinkovanie vo filme podľa známej knihy Kurta Vonneguta Raňajky šampiónov?
Bruce Willis: Nič sa nedá robiť príliž dlho. Keď stále nakrúcate filmy s rovnakou tématikou, začne vás to unavovať a nudiť. Neporaziteľných hrdinov na mňa už bolo priveľa. Viete, ako je to už dávno, čo som nakrútil prvý Die Hard Smrtonostná pasca? Potreboval som zmenu. Je oveľa ťažšie byť vtipný, vedieť ľudí rozosmiať a robiť to dobre, než bežať po ulici so zbraňou v ruke a strieľať po okoloidúcich. Netvrdím, že sa to už nebude opakovať, ale zatiaľ mi oveľa väčšmi vyhovujú romantické komédie v spolupráci s Michelle Pfeiffer alebo Robom Reinerom.
Máte tri dcéry. Prezradte, aký ste otec?
Bruce Willis: Snažím sa byť preč od detí maximálne desať dní. Často kvôli tomu precestujem obrovské vzdialenosti. Pri jednom nakrúcaní som bol preč viac ako tri týždne a vtedy ma prepadla úplná úzkosť z odlúčenia. Snažím sa im preto e-mailovať alebo telefonovať každý deň. Veľmi mi chýbajú.
Vaša generácia bola vychovávaná tradičnejšie, v duchu náboženstva. Postupujete podobne aj pri výchove vlastných detí?
Bruce Willis: Vychovávam svoje deti tak, aby vedeli rozlišovať medzi dobrým a zlým, aby sa vždy snažili napraviť svoje chyby, neubližovali ostatným a brali zodpovednosť za svoje rozhodnutia, či už správne, alebo nesprávne. Hovorím im, že existuje niečo, môžete to nazvať Bohom, Alahom alebo Budhom, čo je väčšie, než sme schopní pochopiť. Učím ich, aby sa usilovali prežiť svoj život ako dobrí ľudia. Nie je to žiadne náboženstvo, ide skôr o dušu.
Čo si myslíte o láske, manželstve a monogamii.
Bruce Willis: Môj názor sa za tie roky určite zmenil. Inak som sa na to pozeral v dvadsiatich, a inak teraz, keď mám 44. Čím viac toho človek spozná, tým lepšie sa vyrovnáva so životom. Neverím, že existuje niečo ako vernosť naveky alebo monogamia. Verím však, že život človeka sa skladá z mnohých dlhotrvajúcich vzťahov, ktoré sú založené na láske. Samozrejme, jestvujú aj výnimky, ale trúfam si povedať, že pri väčšine z nich ide skôr o strach niečo meniť.
