Narodená : 1981, Bratislava, Slovensko
Znamenie : Rak, Kohút
Súrodenci: sestra Alexandra
Povaha___: sympatická, veselá
Hobby____: káva, fotenie, cestovanie,
__________ korčuľovanie, chata, maľovanie,
__________ zeleň–lesy–rastliny
Naj jedlo: suši
Naj film : filmy s Louisom de Funesom
Neznáša _: ľudskú zlobu, podliezavosť a
__________ prehnanú ambicióznosť
Ocenenia : v roku 2001 sa stala Objavom roka
__________ a získala ocenenie DOSky
Životopis:
K herectvu pričuchla Ivana vďaka svojej babke. „Mala známu v televízii, takže ma párkrát vzala na filmovačku. Mala som 6 rokov, keď som sa do tohto prostredia zbláznila. Chodila som medzi kostýmami a bola som fascinovaná.“ Začala preto chodiť na klavír i spev a ako 10–ročná sa zapísala do muzikálového štúdia Alkana. „Keď som sa mala rozhodnúť, kam si podám prihlášku na strednú školu, vybrala som si konzervatórium.“ Ešte bola len tínedžerka a už hrala v nitrianskom divadle. „Keď bolo po termíne podania prihlášok na VŠMU, rozhodla som sa, že tam chcem ísť. Išla som na študijné oddelenie a uprosila ich, aby mi ešte zobrali prihlášku. Mala som pocit, že to musím urobiť. Vzali ma, preto som musela prestať hrať v Nitre. Vo vyšších ročníkoch som už začala hosťovať v SND.“ A je tam dodnes. Keď prišla ako mladá študentka, kolegovia ju vraj prijali dobre. No dodáva: „Človek pozažíva všeličo. Na vlastnej koži som si overila platnosť porekadla, ktoré hovorí – čo ťa nezabije, to ťa posilní. Koľkokrát som si poplakala v šatni! Teraz ma už len tak nič nepoloží, keď som si už všeličo preskákala. Viem, že sa nemôžeme mať všetci radi, je nás tu na to priveľa.“ Raz dokonca v „ťažkej chvíľke“ rozmýšľala, že dá výpoveď. A že pôjde do zahraničia robiť čašníčku. „Neviem, či by som to skutočne dokázala a po mesiaci neoľutovala. Lenže, chvalabohu, ten bláznivý nápad ma pomaly prešiel,“ smeje sa dnes Ivana.
Divadlo:
2006 Cyrano z Bergeracu_____________...Barthenoide, 4. sestra [25]
2006 Ideálny manžel______________________...Mabel Chilternová [25]
2006 Manon Lescaut_________________________________...Modesta [25]
2006 O myšiach a ľuďoch______________________...Curleyho žena [25]
2006 R.U.R._________________...Helena Gloryová, Robotka Helen [25]
2006 Tak sa na mňa prilepila___________________...Nini Galant [25]
2006 Tančiareň__________________________________...Účinkujúci [25]
2006 Trojkráľový večer alebo Čo len chcete__________...Olívia [25]
2007 Dom v stráni_____________________...Barica, Ivanova žena [26]
2007 Hamlet________________________...Ofélia, Poloniova dcéra [26]
2007 Kráľ sa zabáva__________________________...Pani de Cossé [26]
2008 Anna Kareninová___________________________...Nordstonová [27]
2008 Odchádzanie___________________...Monika, priateľka Ireny [27]
2008 Plantáž______________________________________...Patrícia [27]
2009 Mariša__________________________________...Rozina slúžka [28]
2010 Je úžasná!____________________________________...Dorothy [29]
2010 Mobil mŕtveho muža____________________...Žena a cudzinka [29]
2010 Faust I, II_____________________________________...Marta [29]
Filmografia:
1996 Starožitné zrkadlo ____________________________...Andrea [15]
2007 Ordinácia v ružovej záhrade (seriál)...Alžbeta Havranová [26]
2008-2011 Panelák (seriál)______...vrchná sestra Kočánková [27-30]
2009 Ako som prežil (seriál)_________________________________ [28]
Galéria:
Wallpaper:
Divadlo:
2006 Manon Lescaut
2006 O myšiach a ľuďoch
2006 R.U.R.
2006 Tančiareň
2006 Trojkráľový večer alebo Čo len chcete
2007 Dom v stráni
2007 Hamlet
2007 Kráľ sa zabáva
2008 Anna Kareninová
2008 Odchádzanie
2008 Plantáž
2009 Mariša
2010 Faust I, II
2010 Mobil mŕtveho muža
Filmovízia:
2007 Ordinácia v ružovej záhrade
2008 Panelák
2009 Ako som prežil
Ivana Kuxová Neznáma Ofélia [2007]
V novom Hamletovi, hráte jeho nešťastnú milú Oféliu. Tragická postava dievčiny, ktorá napokon spácha samovraždu, už bola interpretovaná všelijako. O postavách zo Shakespearových divadelných hier boli popísané tisícky strán rozborov. Dá sa ešte vôbec prísť s niečím novým?
Ivana: Fakt je, že som prečítala veľa materiálu. Ale môžete prečítať stovky kníh, ten zážitok vám to nedá. Nakoniec aj tak musíte vychádzať zo seba. Ofélia nikdy nebola presne vymedzená. Nie je úzus, či má byť bruneta, alebo blondína. Už bola interpretovaná všelijako – videla som krehulinkú Oféliu, ale aj erdek babu, bola už aj feministka, alebo dokonca tehotná. Vždy záleží na režisérskej koncepcii.
Moja Ofélia viac cíti ako premýšľa. Možno cíti až priveľmi, emócie sú nadovšetko. Neanalyzuje svet okolo seba a nehľadá pravdu tak bolestne ako Hamlet. Iba ľúbi. To, že sa nakoniec zblázni, je úplne prirodzené. Situácia medzi jej rodinou a Hamletom je neriešiteľná a ona sa musí nejako rozhodnúť. Neuvedomuje si, že s ňou hrajú hru, v ktorej je len figúrkou na šachovnici. Myslím si, že by spáchala samovraždu, aj keby nestratila rozum.
Koľko má Ofélia rokov? V hre sa tento fakt vôbec nerieši.
Ivana: Určite je mladšia ako Hamlet.
Vaším partnerom je v predstavení Robert Roth. Akým je Hamletom?
Ivana: Na javisku je strašný poctivec. Keď sa mu pozriete do očí, nedovolí vám zaklamať. Jeho Hamlet vedie k ozajstnému prežívaniu emócií.
Musíte v Národnom divadle bojovať o úlohu? Dá sa to ovplyvniť?
Ivana: Čaká sa na ferman. Nikdy som situáciu nejako neovplyvňovala. Čakám, kde ma obsadia.
Do SND ste prišli hneď po škole. Zároveň s vami nastúpil aj Ľuboš Kostelný, Ondrej Kovaľ a Zuzana Marošová. Bolo to pre vás dobre?
Ivana: Cítim v nich oporu. Poznáme sa ešte zo školy, chodíme spolu na dovolenky a doteraz mi to pomáha. Veľmi blízky je mi aj Ján Koleník. Nestáva sa často, aby do divadla prišlo naraz toľko ľudí.
Ako ste sa vyrovnali a atmosférou Národného divadla? Slávni kolegovia, veľké javisko.
Ivana: Našťastie som tu hosťovala už počas školy – napríklad v Tančiarni a na veľké javisko som bola zvyknutá ešte z Nitry. Ale problém som mala – bol v mojej hlave – nevedela som sa oslobodiť od prehnanej úcty ku kolegom a nevedela som byť spontánna. Musela som si znova nájsť slobodu.
V roku 2001 ste získali divadelné ocenenie Dosky – stali ste sa Objavom roka. Pomohlo vám to v kariére?
Ivana: Bolo to príjemné povzbudenie, ale skôr to bolo ohodnotenie konkrétneho výkonu. Dala som niekoľko rozhovorov médiám, ale inak nič.
Ponuku na trvalé angažmán do Nitry ste dostali ešte ako konzervatoristka, vy ste sa však rozhodli ďalej študovať. Čo vás ťahalo na Vysokú školu múzických umení?
Ivana: Z predstavení VŠMU som mala pocit, že herectvo poňali iným spôsobom. Chcela som vynulovať zlozvyky z konzervatória.
Aké zlozvyky?
Ivana: Na konzervatórium idete, keď máte 14. Ste decko, máte málo zážitkov a vyžaduje sa od vás náročné prežívanie úloh. Začala som kopírovať svoju profesorku, pretože sama som hru Dom Bernardy Alby nechápala. Naučila som sa nejakú techniku, ale chcela som hrať autenticky, svojím vlastným prežívaním. Nevedela som ani pomenovať, čo chcem dosiahnuť, ale chcela som to skúsiť inak. Konzervatórium má, samozrejme, aj svoje výhody – naučila som sa spievať a tancovať.
Na vysokej škole ste sa dostali do ročníka vynikajúcich hercov – učil vás Martin Huba a Emília Vášáryová. Boli prísni?
Ivana: Bolo to super. Vyhla som sa aj tvrdším zásahom, ktoré pán Huba občas používal. Neskôr som pochopila, že to robil vtedy, keď potreboval študenta psychicky dostať tam, kde to bolo výhodné pre rolu, ktorú stvárňoval. Aby to precítil.
Počas školy ste spolupracovali s Jakubom Nvotom. Jeho Túlavé divadlo, to boli dosť odviazané projekty – na ulici, medzi ľuďmi. Vyhovovalo vám to?
Ivana: Bolo to o tom, že na škole sme nemali žiadnu istotu, nikam sme nepatrili, ale veľmi sme chceli hrať divadlo a veľa sme pre to robili. Navyše nás to spolu bavilo. Jakub je otvorená hlava.
Ako ste prežívali svoje prvé úlohy?
Ivana: Hneď v druhom ročníku na konzervatóriu som hrala v nitrianskom Divadle Andreja Bagara Becky v Tomovi Sawyerovi. To bolo fajn. Problémy som skôr mala, keď som hrala staršiu sestru mníšky Terezie z Lisieux. S touto úlohou som bojovala. Nerozumela som zložitej náboženskej problematike a navyše som v sedemnástich rokoch musela hrať staršiu starostlivú sestru.
Na javisku spievate a tancujete, účinkovali ste napríklad v muzikáli Hello Dolly! Cítite sa dobre v týchto polohách?
Ivana: Skôr pri tancovaní ako pri speve. Na javisku ma tanec veľmi baví, ale keď idem večer tancovať s priateľmi, tak často sedím za stolom.
Ako ste sa vyrovnávali s neveľmi láskavými kritikami po úlohe naivnej Heleny a robotky Helen v Čapkovom RUR?
Ivana: Postava Heleny je skutočne veľmi naivná – svet chce spasiť ideálmi, čo mne vlastné nie je. Ale v R.U.R. milujem výstup na konci, keď som robotka a s Jankom Koleníkom, ktorý je tiež robotom, objavujeme svet citov a lásku. V tomto dialógu sa cítim veľmi dobre. Kritike sa to možno nepáčilo, ale ja si za týmto dialógom stojím.
Nie ste idealistka ako Helena, aká teda ste?
Ivana: Som realistka a v poslednom čase sa vedome snažím vidieť život pozitívne. Dlho som bola pesimistka, myslím si, že toto mám po otcovi. Ako veľmi mladá som sa zaoberala otázkami starnutia, možno preto, lebo žijem s babkou. Trápila som sa nad vecami neadekvátnymi môjmu veku. Bývala som zavretá doma a mala čierne myšlienky, jedného dňa som si však povedala dosť. Vyšla som von a začala sa baviť.
Ste herečka, v divadle hráte vyše desať rokov. Poznávajú vás ľudia na ulici, alebo sa po nich môžete pohybovať anonymne?
Ivana: Som inkognito. Keď idem s kamarátom, ktorý robí reklamy, a vidím, ako na neho ľudia reagujú, pôsobí to na mňa veľmi rušivo. Sú typy hercov, ktorí pre svoje sebavedomie potrebujú, aby ich ľudia poznali, ale ja k nim nepatrím. Zatiaľ nemusím riešiť, že sa na mňa ľudia pozerajú, lebo ma spoznávajú. Občas sa mi však stane, že sa mi prihovorí niekto, kto ma videl hrať.
Film a televízia sa vám vyhli. Tušíte prečo?
Ivana: Možno je to aj otázka tváre. Mám pocit, že mňa kamera nemá rada. Sú herci, ktorých si možno ani nevšimnete, ale kamera ich miluje. Ja nie som ten prípad. Ale to nie je ani to, po čom by som túžila.
Stretávate sa s tým, že ako herečka ste vystavovaná kritike ešte aj za to, aký máte účes a ako ste oblečená?
Ivana: Áno, ale to je len tu. Bola som mesiac v Španielsku, kde mám sestru, a tam je to inak Po návrate som mala depresiu nie z toho, že tu nemáme more a slnko tak nepáli, ale práve z toho hodnotenia.
Patríte ku generácii, ktorá si zakladá rodiny až po tridsiatke. Vy máte 26, riešite to už niekedy?
Ivana: V mojom veku mala moja mama už dve deti. Rodičia sú spolu dodnes a ich manželský príklad je silný. Často sa s priateľmi bavíme o tom, ako sa vzťahy okolo nás rozpadajú. Nie je to dobrá perspektíva.
